Jdi na obsah Jdi na menu
 


V prvej polovici 20. storočia sa slovo vesmír (angl. universe) používalo na pomenovanie všetkého, čo fyzikálne existuje: celého kontinua časopriestoru, v ktorom existujeme, spolu so všetkou energiou a hmotou v ňom a všetkými fyzikálnymi zákonmi, princípmi a konštantami, ktoré ho riadia. O porozumenie vesmíru v najväčších možných mierkach sa snaží kozmológia, veda, ktorá vznikla z fyziky a astronómie. Počas druhej polovice 20. storočia viedol vznik pozorovacej kozmológie, tiež známej ako fyzikálna kozmológia, k rozdeleniu významu slova vesmír medzi pozorovacích kozmológov a teoretických kozmológov; tí prví opustili snahy pozorovať celé časopriestorové kontinuum, tí druhí sa o to stále pokúšajú v snahe nájsť najlogickejšie domnienky na vymodelovanie celého časopriestoru, navzdory extrémnym ťažkostiam v určení si empirických (založených na skúsenosti) obmedzení týchto špekulácií a vyhnúť sa tak skĺznutiu do metafyziky. Pojmy známy vesmír, pozorovateľný vesmír alebo viditeľný vesmír sú často používané na opísanie časti vesmíru, ktorú môžeme vidieť alebo inak pozorovať. Tí, ktorí neveria v možnosť pozorovať celé kontinuum môžu používať pojem náš vesmír, odvolávajúc sa tak len na tú časť, ktorá je známa ľuďom. Vesmír podľa mimogalaktickej astronómie je nestacionárny, prebieha v ňom ten istý evolučný proces. Vyvíjajú sa jednotlivé kozmické objekty a ich sústavy i celý vesmír v jeho najširších známych meradlách.Najdôležitejší výsledok kozmológie, že vesmír sa rozpína, pochádza z pozorovaní červených posunov a bol vyčíslený Hubbleovým zákonom. (Albert Einstein vo svojej teórii relativity predpovedal podľa svojich výsledkov rozpínanie sa vesmíru.) Extrapolovaním (vyvodením) tohto rozpínania späť v čase sa dostaneme až ku gravitačnej singularite, čo je skôr abstraktná matematická idea, ktorá sa môže, ale tiež nemusí zhodovať s realitou. To dalo vzniknúť teórii Veľkého tresku, ktorá je dnes dominantným modelom kozmológie. Vek vesmíru bol odhadnutý na približne 13,7 miliárd () rokov s presnosťou na 200 miliónov rokov (podľa projektu NASA s názvom WMAP, čiže Wilkinson Microwave Anisotropy Probe, čo znamená Wilkinsonova mikrovlnná anizotropná sonda). Avšak celé je to založené na predpoklade, že základný model použitý pre analýzu dát je správny. Iné metódy odhadnutia veku vesmíru dávajú rozdielne hodnoty. Fundamentálny aspekt Veľkého tresku môžeme aj dnes vidieť v pozorovaniach, ktoré ukazujú, že čím ďalej od nás galaxie sú, tým rýchlejšie sa od nás vzďaľujú. Môžeme ho tiež vidieť v žiarení kozmického mikrovlnného pozadia, ktoré je najviac zoslabnuté žiarenie, ktoré vzniklo krátko po Veľkom tresku. Toto reliktové žiarenie je pozoruhodne rovnomerné vo všetkých smeroch, čo sa kozmológovia pokúšali vysvetliť počiatočným obdobím prudkej inflácie, ktorá nasledovala po Veľkom tresku. Nejestvuje zhoda, či je Vesmír konečný alebo nekonečný v priestorovej rozlohe a objeme. Avšak pozorovateľný vesmír, ktorý pozostáva zo všetkých oblastí, ktoré nás mohli od Veľkého tresku ovplyvniť, čo je dané konečnou rýchlosťou svetla, je určite konečný. Okraj vesmírneho horizontu je 13,7 miliárd svetelných rokov vzdialený. Súčasná vzdialenosť (nazývaná tiež spolupohybujúca sa vzdialenosť, angl. comoving distance) k okraju pozorovateľného vesmíru je väčšia, nakoľko sa vesmír rozpína; je odhadovaná na približne 78 miliárd svetelných rokov (km). To by znamenalo, že spolupohybujúci sa objem známeho vesmíru je rovný svetelných rokov kubických (za predpokladu, že je táto oblasť dokonale guľovitá). Pozorovateľný vesmír obsahuje približne hviezd, zoskupených v približne 10 miliardách galaxií, ktoré vytvárajú klastre a superklastre galaxií. Počet galaxií môže byť oveľa väčší, čo je založené na pozorovaniach Hubbleovho temného poľa (angl. Hubble Deep Field), vykonaných Hubbleovým vesmírnym ďalekohľadom. Čitateľ by si mal uvedomiť, že populárne, ako aj profesionálne vedecké články v kozmológii často používajú pojem "vesmír", aj keď v skutočnosti myslia "pozorovateľný vesmír". Deje sa tak preto, lebo nepozorovateľné fyzikálne javy sú vedecky bezvýznamné (to znamená, že nemôžu ovplyvniť udalosti, ktoré môžeme chápať a preto účinne neexistujú). Žijeme v strede vesmíru, ktorý pozorujeme, v zjavnom rozpore s Kopernikovým princípom, ktorý hovorí, že vesmír je viac alebo menej uniformný (rovnaký) a nemá rozoznateľný stred. To je z toho dôvodu, že svetlo sa nešíri nekonečnou rýchlosťou a my robíme pozorovania minulosti. Čím sa pozeráme ďalej a ďalej, vidíme veci z dôb bližších a bližších času nula modelu Veľkého tresku. A keďže sa svetlo šíri rovnakou rýchlosťou vo všetkých smeroch k nám, žijeme v strede nami pozorovateľného vesmíru. Avšak niektoré objekty mimo pozorovateľného vesmíru môžu byť v princípe pozorované nepriamo. Napríklad, je teoreticky možné stretnúť pozorovateľa na okraji nami pozorovateľného vesmíru, ktorý v minulosti pozoroval niektoré galaxie, ktoré opustili nami pozorovateľný vesmír kvôli rozpínaniu. Dôležitou otvorenou otázkou kozmológie je tvar vesmíru. V prvom rade, nie je známe, či je vesmír plochý alebo nie. To znamená, že sa nevie, či platia alebo neplatia pravidlá Euklidovskej geometrie. V súčasnosti väčšina kozmológov verí, že pozorovateľný vesmír je takmer plochý s lokálnymi ohybmi, kde masívne objekty narúšajú časopriestor, tak ako jazero je skoro ploché. Tento názor bol upevnený najnovšími údajmi zo sondy WMAP, ktorá skúmala "akustické oscilácie" v kolísaní teploty žiarenia kozmického mikrovlnného pozadia. Po druhé, nevie sa, či je vesmír hromadne spojený. Podľa štandardného modelu Veľkého tresku nemá vesmír žiadne priestorové hranice, no jednako môže byť priestorovo konečný. Dá sa to pochopiť použitím dvojdimenzionálnej analógie: povrch gule nemá žiaden okraj, a predsa má konečnú plochu (4πR2). Je to dvojdimenzionálny povrch s konštantným zakrivením v tretej dimenzii. Trojdimenzionálnym ekvivalentom je neohraničený „guľovitý priestor“, objavený Bernhardom Riemannom, ktorý má konečný objem (2π2R3). V ňom sú všetky tri dimenzie konštante zakrivené v štvrtej. (Iné možnosti zahŕňajú podobný „eliptický priestor“ a „valcovitý priestor“, kde sú v rozpore s klasickou geometriou dva konce valca spojené dohromady, avšak bez ohnutia valca. Tieto sú tiež dvojdimenzionálne priestory s konečnými plochami; takých existuje nespočetne veľa. Avšak guľa má jedinečnú a možno aj viac estetickú vlastnosť, že všetky body na nej sú geometricky podobné.) Ak je vesmír skutočne neohraničený, avšak priestorovo konečný, ako bolo opísané, potom by cestovanie po „priamej“ dráhe v ľubovoľnom smere teoreticky spôsobilo, že cestovateľ by sa po prejdení dráhy rovnajúcej sa obvodu vesmíru nakoniec dostal späť na miesto, odkiaľ vyštartoval (čo je v našom súčasnom chápaní vesmíru nemožné, pretože jeho veľkosť je oveľa väčšia ako veľkosť pozorovateľného vesmíru). Presnejšie povedané, mali by sme hviezdy a galaxie nazývať „obrazmi“ hviezd a galaxií, pretože je možné, že vesmír je hromadne spojený (angl. multiply-connected) a dostatočne malý (a má primeraný, možno zložený tvar), takže môžeme vidieť okolo neho raz alebo aj viackrát v rôznych, možno aj vo všetkých smeroch. (Predstavte si dom plný zrkadiel.) Ak je tomu tak, skutočný počet fyzicky odlišných hviezd a galaxií by bol menší ako sa myslí. Hoci táto možnosť nebola zatiaľ vylúčená, výsledky posledných výskumov kozmického mirovlnného pozadia ju robia veľmi nepravdepodobnou. V závislosti od priemernej hustoty hmoty a energie vo vesmíre sa tento bude ďalej navždy rozpínať alebo sa rozpínanie pôsobením gravitácie spomalí a nakoniec vesmír skolabuje naspäť do seba, čo sa nazýva „Veľké zmrštenie“ (angl. Big Crunch). V súčasnosti dôkazy naznačujú, že nielen že neexistuje dostatočné množstvo hmoty/energie, ktoré by spôsobilo opätovný kolaps, ale sa aj zdá, že rozpínanie vesmíru sa zrýchľuje a bude sa zrýchľovať po celú večnosť. Existujú špekulácie, že viacnásobné vesmíry by mohli existovať vo vyššom multiverze (tiež známom ako megaverzum), pričom náš vesmír by bol jedným z nich. Definícia multiverza takto pozmeňuje definíciu vesmíru, ako všetkého, čo fyzikálne existuje. Podľa definície, nie je spôsob, ako by jeden z týchto vesmírov mohol ovplyvniť ďalšie; ak by sa dva "vesmíry" mohli vzájomne ovplyvňovať, alebo by boli vzájomne prepojené (napríklad červou dierou), boli by súčasťou jediného vesmíru. Príklady teórií zavádzajúcich pojem multiverzum sú napríklad nasledujúce: V okamih vzniku čiernej diery s vhodnou hmotnosťou a rotáciu môže dôjsť k takému zakriveniu priestoročasu v jej vnútri, ktoré spôsobí nový „Veľký tresk“ a odštartuje tak iný vesmír izolovaný od toho nášho. Podľa mnohosvetovej interpretácie kvantovej mechaniky formulovanej Hughom Everettom a rozpracovanej a spopularizovanej Bryceom Seligmanom DeWittom, v okamihu, keď dochádza k rozpadu vlnovej funkcie nejakej konkrétnej častice zo superponovaného stavu, nastáva rozštiepenie geometrie priestoročasu, dochádza k vzniku "paralelných vesmírov", pričom v každom z týchto vesmírov je častica v inom stave. V každom z týchto vesmírov sa preto odohráva iná história. Teória chaotickej inflácie (označovaná tiež ako teória bublinových vesmírov) navrhnutá fyzikom Andreiom Lindeom popisuje model kvantových fluktuácií na úrovni inflácií. Na pozadí priestoročasovej "peny" môže dôjsť ku kvantovým fluktuáciám v zakrivení tohto priestoročasu a k vzniku falošného vákua, tzv. bubliny. Bubliny s vyššou mierou inflácie sa rozrastajú rýchlejšie a môžu tak vytvoriť samostatné, izolované oblasti, s rôznym počtom rozmerov, rôznymi hodnotami fyzikálnych konštánt a rôznymi fyzikálnymi zákonmi. Jedným z týchto vesmírov je náš Vesmír. V modeli opisujúcom náš vesmír ako prienik Euklidovej sféry a Lorentzovej deSitterovej metriky môže dochádzať k tunelovaniu vlnovej funkcie a k vzniku nových vesmírov mimo priestoročas toho nášho Vesmíru. Podľa bránovej kozmológie inšpirovanej teoretickými objavmi v superstrunovej teórii a M-teórii je náš viditeľný, štvorrozmerný vesmír obmedzený bránou existujúcou vnútri viacrozmerného priestoru, ktorého dodatočné rozmery sú zvinuté. Podľa tejto teórie môžu ďalšie brány mimo nášho Vesmíru interagovať s týmto viacrozmerným priestorom aj medzi sebou navzájom a vyvolať tak v našej bráne javy, ktoré štandardná kozmológia nedokáže predpovedať. Podľa ekpyrotickej teórie má dokonca náš vesmír pôvod v zrážke dvoch paralelných brán. Všetky tieto teórie sú v súčasnosti považované viac-menej len za hypotézy. Počas histórie sa používali rozličné pojmy na vyjadrenie „celého priestoru“, zahŕňajúc ekvivalenty vo viacerých jazykoch, ktoré znamenajú „nebesá“, „kozmos“ a „svet“. Hoci slová ako svet a jeho ekvivalenty dnes v ostatných jazykoch skoro vždy odkazujú na planétu Zem, predtým odkazovali na všetko, čo existuje. Vesmír alebo kozmos podľa Aristotela má rovnako ako Zem, ktorá je jeho stredom, podobu gule. Skladá sa z mnohých sústredených nebeských sfér, v ktorých sa pohybujú jednotlivé hviezdy. Najbližšie k Zemi je sféra Mesiaca, ďalej sféra Slnka a ostatných planét a najďalej od Zeme (súčasne najbližšie k prvému hýbateľovi) je sféra nehybných hviezd. Všetko, čo sa nachádza od mesačnej sféry smerom k Zemi, je vyplnené látkou, ktorú Aristoteles označuje ako sublunárnu. Táto sa skladá zo štyroch živlov (vody, zeme, vzduchu a ohňa). To čo sa nachádza od mesačnej sféry smerom k Slnku, planétam, pevným hviezdam až k hranici vesmíru, je vyplnené éterom (AITHÉR), piatym prvkom, látkou nadmesačných sfér. Z nej vytvorené telesá sú nemenné a nachádzajú sa v neustálom kruhovom pohybe, Zem sa mení a je v pokoji.[1]Vesmír má podľa Pytagora umiestnenú vo svojom strede guľatú Zem.[2] Vesmír podľa Bratov čistoty je emanácia prapríčiny všetkého súcna, Boha: z tejto prapríčiny vznikol emanáciou postupne tvorivý rozum (al-`akl al-fá`il), svetová duša (an-nafs al-kullíja) a prasubstancia (al-hajúlá al-úlá), ktoré sú napospol duchovnej podstaty. Po nich pristúpením formy priestoru a času vznikla druhotná substancia (al-hajúlá ath-thánija), hmota, z ktorej sa skladajú nebeské sféry, prvky sublunárneho sveta a z nich zložené nerasty, rastliny a živočíchy. Človek je mikrokozmos. Jeho duša, ktorá je obdobou a emanáciou svetovej duše, sa poznaním povznáša nad hmotu, s ktorou je spojené na tomto svete vznikanie a zanikanie. Stupeň tohto povznesenia nad hmotu však nie pri všetkých ľuďoch rovnaký. Duše, ktoré sa povzniesli na vyšší stupeň, dospievajú k poznaniu filozofiou, tie, ktoré zostávajú na nižšom stupni, sú odkázané na náboženstvo. Ale cieľ tohto poznania a povznesenia nad hmotu je ten istý, a síce víťazstvo nad hmotou, ktoré dosahuje svoj vrchol smrťou. Smrť jedinca je obdobou budúceho zániku tohto sveta, ktorý sa v náboženstve označuje ako zmŕtvychvstanie, filozoficky povedané to bude návrat svetovej duše k prapríčine, k Bohu. [3] Vesmír je z pohľadu novokynizmu pod vládou jedného spoločného zákona. Tomuto zákonu podlieha nielen svet prírody, ale aj človek a bohovia. Zeus, ako najvyššia vesmírna sila, spojil bohov a ľudí do jedného kozmického štátu, v ktorom má každá pozemská spoločnosť primerané miesto a z ktorého si má brať vzor každý pozemský štát. Teda vesmír spolu s človekom tvorí jednu univerzálnu kozmickú monarchiu. Z kozmického pokoja vesmíru vyplýva harmónia a pokoj medzi ľuďmi. Preto treba žiť v zhode s prírodou, a síce životom práce. Z toho vyplýva požiadavka prinavrátiť práci úctu, lebo len vtedy sa stane práca šťastím nielen pre chudáka, ale pre každého človeka vôbec. Práca ako božský zákon a kozmická povinnosť oslobodí človeka z biedy, ktorú zapríčinila mylne chápaná civilizácia.[4][5]